Pred pár rokmi bolo Slovensko atraktívne pre zahraničných i domácich investorov. Po druhom balíku konsolidačných opatrení, ktoré sa dotkli najmä daňovej a odvodovej oblasti, Slovensko prišlo o investičné prostredie, ktoré ho zvýhodňovalo v európskom i medzinárodnom kontexte.
V čase hospodárskej stagnácie je veľmi neuváženým ťahom zvýšenie firemnej dane. Ešte k tomu o štyri percentá. Slovensko je po Francúzsku a Portugalsku treťou krajinou, ktorá po prepuknutí globálnej finančnej krízy zvýšila firemnú daň. Ďalších sedem krajín EÚ túto sadzbu znížilo a ostatné krajiny ich ponechali nezmenené.
Výhodou Slovenska bol aj prístup k zdaňovaniu výnosov z obchodných podielov a akcií (teda dividend). Táto daň bola u nás v roku 2004 zrušená. Daňové sadzby na dividendy sa v okolitých krajinách pohybujú od 15 % do 25 %. Česká republika ich od roku 2014 plánuje zrušiť. Prvého januára 2013 nás Ficova vláda pripravila aj o túto výhodu. Zaviedla odvody z dividend vo výške 10 %, respektíve 14 %. Ak je príjemcom dividend právnická osoba, našťastie odvodom nepodliehajú. No aj tak sme v EÚ raritou. Aspoň v niečom.
A napokon naša deravá a chabá sieť bilaterálnych zmlúv zamedzujúcich dvojitému zdaneniu. Tá najnovšia bola uzatvorená v roku 2003 s Uzbekistanom. A to nehovorím o moderných prvkoch v týchto zmluvách, ktoré sú vo vyspelých krajinách bežnou súčasťou medzinárodného obchodu. U nás by ste ich hľadali márne. Veď načo aj, takáto snaha vlády by nepriniesla očakávaný populistický ohlas.
Štúdia spoločnosti PricewaterhouseCoopers a Svetovej banky s názvom Paying Taxes 2013 zachytáva čas strávený odvodom daní zahŕňajúc daň z príjmov fyzických osôb, právnických osôb a nepriame dane. Inak povedané, ide o to, ako veľmi je komplikovaný a neprehľadný daňový systém. Spomedzi krajín Vyšehradskej štvorky sme dopadli najlepšie, „len“ 207 hodín ročne. Oproti Českej republike so 413 hodinami je to skvelé, ale ak sa pozrieme na Estónsko s 85 hodinami, máme čo doháňať. Rozhodne je to výzva, vláda jej však nepochopiteľne nevenuje pozornosť. Je tu však určitá nádej. Ak bude správne zrealizovaná druhá fáza projektu UNITAS (reforma finančnej správy), môžeme sa dostať medzi krajiny s najefektívnejším daňovo-odvodovým systémom.
Podľa štúdie Svetovej banky s názvom Doing Business 2013, ktorá hodnotí jednoduchosť podnikania, sme obsadili 46. priečku. V tesnom závese za nami je Maďarsko, Poľsko a Česká republika. Našou najsilnejšou stránkou je registrácia majetku a dostupnosť úverov, naopak v oblastiach založenia podnikania, ochrany investorov, vymožiteľnosti práva a platenia daní sme na posledných priečkach.
Ak by sa zlepšila vymožiteľnosť práva a ostatné dlho neriešené a zanedbávané oblasti opísané štúdiou Doing Business 2013, vytvorilo by sa transparentné podnikateľské prostredie, vznikla by zóna voľného obchodu podľa estónskeho alebo slovinského vzoru, umožnilo sa vytvorenie holdingovej oblasti (podobne ako to funguje v Holandsku) a vrátili by sme firemnú daň na pôvodnú úroveň, bola by naša krajina najväčším lákadlom pre investorov v strednej Európe.
Napokon je tu ešte malá motivácia podnikateľov platiť dane. Ak si potenciálny investor požiada o daňové prázdniny alebo iné daňové úľavy, bez kontaktov na politické špičky (ako napríklad SCP Ružomberok) alebo bez investícií za desiatky miliónov EUR nemá šancu uspieť. Podpora malých a stredných podnikateľov je u nás de facto nulová. Pritom práve tieto podniky sú hlavným motorom každej vyspelej ekonomiky.
Vláda sa naoko zastáva slabých a nemajetných. Opatrenia, ktoré maria investície, však v skutočnosti najviac poškodzujú práve tieto skupiny. Silní a bohatí vždy nájdu cesty, ako vykľučkovať zo spleti ideologických bariér. To však ľuďom prácu neprinesie.